Na Záhorí si už nevieme predstaviť domáce zápasy bez hlasu, ktorý divákov doprevádza stretnutiami Skalice a Senice. Za mikrofónom sa šikovne obracia Peter Sokol, ktorý nám prezradil o svojej zaujímavej záľube viac.
Na začiatok sa nám najskôr predstavte. „Volám sa Peter Sokol, mám 39 rokov. Vyrastal som v Petrovej Vsi, ale posledných deväť rokov som našiel nový domov v Brezovej pod Bradlom.“
Ako ste sa dostali k hlásateľskému mikrofónu? „Vždy som sa zaujímal o šport. Ako futbalista som to dotiahol v rodnej Petrovej Vsi len do dorastu, ale bavilo ma motať sa okolo futbalu aj naďalej. V roku 1999 sme s kamarátom Romanom Gučkom začali v Petrovej Vsi vydávať futbalový bulletin (Petrovoveský gól) a potom po návrate z vojenskej služby som začal v Petrovej Vsi hlásiť futbalové zápasy.“
Pociťovali ste na začiatku trému? „Samozrejme. V tom čase hrala Petrova Ves piatu ligu a na niektoré stretnutia, napríklad na derby s Gbelmi, chodilo aj 800 fanúšikov. Neboli to len také dedinské zápasy pred tridsiatimi divákmi. Predtým som nemal s hlásením žiadne skúsenosti, preto som ani nevedel, či to robím dobre alebo nie. Vždy som sa však snažil najlepšie, ako som vedel a to mi zostalo až doteraz.“
Očividne, respektíve skôr počuteľne ste to robili dobre, keďže vás oslovili kluby účinkujúce v dvoch najvyšších súťažiach. Ako ste sa dostali do Skalice? „Keďže dorastenci Skalice hrávali v Petrovej Vsi svoje druholigové zápasy, oslovil ma tam Aleš Biskupič s ponukou, či by som nechcel ísť hlásiť zápasy do Skalice. Vtedy práve postúpila do Fortuna ligy a asi nemala hlásateľa. Všetko sa to zbehlo veľmi rýchlo. V sobotu doobeda sa ma spýtal, či neprídem poobede hlásiť zápas s Myjavou. Najskôr som sa zdráhal a povedal som mu, že neprídem. Jednoducho som si neveril. Robil som hlásateľa v siedmej lige a najvyššia súťaž bola pre mňa veľký skok. Napokon som zmenil názor a povedal som si, že to skúsim. Prinajhoršom by ma po prvom zápase poslali preč (úsmev). O pol roka neskôr ma oslovila aj Senica, nakoľko tam skončil Milan Ondruš, podľa mňa najlepší futbalový hlásateľ na Slovensku.“
Koľkokrát ste už privítali divákov na futbalovom zápase? „Nakoľko hlásim už od roku 2001, je to veľký počet zápasov, ale nemám ich spočítané. Čo sa týka dvoch najvyšších súťaží a Slovnaft Cupu, je to presne 90 zápasov.“
Určite sa vám niektoré z nich zapísali hlbšie do pamäti... „Ešte keď som hlásil v Petrovej Vsi, tak u nás hrali zápas futbalisti Slovana Bratislava do 23 rokov proti brazílskemu tímu Cruzeiro. Bol to môj prvý zápas, v ktorom hrali zahraniční hráči, napríklad Lucas Silva, neskôr hráč Realu Madrid. Samozrejme, potom si pamätám prvý zápas vo Fortuna lige medzi Skalicou a Myjavou v septembri 2015. Najčerstvejšie je pre mňa nezabudnuteľný pohárový zápas s Trenčínom a otočenie v posledných minútach z 0:1 na 2:1.“
Z čoho pozostáva vaša príprava na jednotlivé zápasy? „V prvom rade je to hlavne o zháňaní štatistických údajov a samozrejme aj o správnej výslovnosti zahraničných hráčov.“
Ako prijíma vaša rodina, že okrem každodennej práce chodíte robiť hlásateľa na futbalové zápasy? „Keďže máme spolu s manželkou Jankou jeden a pol ročného syna, je to relatívne náročné, lebo ten čas by som mohol venovať rodine. Navyše, aj v práci mi veľakrát vychádzajú pracovné víkendy, robím totiž na čerpacej stanici. Takže som cez víkend buď v práci alebo na futbale. Týmto by som sa chcel manželke poďakovať za trpezlivosť.“
Aj vás ľudia na čerpacej stanici spoznávajú podľa hlasu? „To určite nie, na základe hlasu by som sa asi nespoznal ani ja sám. Ale samozrejme, niektorí zákazníci vedia, že robím hlásateľa.“
Máte pred sebou nejaké hlásateľské méty? „Nemám. Robím to preto, lebo ma to baví. Jeden sen však nosím stále v hlave. Bol by som rád, keby som počas zápasu mohol pri hlásení počtu divákov zakričať, že zápas je vypredaný!“
Na začiatok sa nám najskôr predstavte.
„Volám sa Peter Sokol, mám 39 rokov. Vyrastal som v Petrovej Vsi, ale posledných deväť rokov som našiel nový domov v Brezovej pod Bradlom.“
Ako ste sa dostali k hlásateľskému mikrofónu?
„Vždy som sa zaujímal o šport. Ako futbalista som to dotiahol v rodnej Petrovej Vsi len do dorastu, ale bavilo ma motať sa okolo futbalu aj naďalej. V roku 1999 sme s kamarátom Romanom Gučkom začali v Petrovej Vsi vydávať futbalový bulletin (Petrovoveský gól) a potom po návrate z vojenskej služby som začal v Petrovej Vsi hlásiť futbalové zápasy.“
Pociťovali ste na začiatku trému?
„Samozrejme. V tom čase hrala Petrova Ves piatu ligu a na niektoré stretnutia, napríklad na derby s Gbelmi, chodilo aj 800 fanúšikov. Neboli to len také dedinské zápasy pred tridsiatimi divákmi. Predtým som nemal s hlásením žiadne skúsenosti, preto som ani nevedel, či to robím dobre alebo nie. Vždy som sa však snažil najlepšie, ako som vedel a to mi zostalo až doteraz.“
Očividne, respektíve skôr počuteľne ste to robili dobre, keďže vás oslovili kluby účinkujúce v dvoch najvyšších súťažiach. Ako ste sa dostali do Skalice?
„Keďže dorastenci Skalice hrávali v Petrovej Vsi svoje druholigové zápasy, oslovil ma tam Aleš Biskupič s ponukou, či by som nechcel ísť hlásiť zápasy do Skalice. Vtedy práve postúpila do Fortuna ligy a asi nemala hlásateľa. Všetko sa to zbehlo veľmi rýchlo. V sobotu doobeda sa ma spýtal, či neprídem poobede hlásiť zápas s Myjavou. Najskôr som sa zdráhal a povedal som mu, že neprídem. Jednoducho som si neveril. Robil som hlásateľa v siedmej lige a najvyššia súťaž bola pre mňa veľký skok. Napokon som zmenil názor a povedal som si, že to skúsim. Prinajhoršom by ma po prvom zápase poslali preč (úsmev). O pol roka neskôr ma oslovila aj Senica, nakoľko tam skončil Milan Ondruš, podľa mňa najlepší futbalový hlásateľ na Slovensku.“
Koľkokrát ste už privítali divákov na futbalovom zápase?
„Nakoľko hlásim už od roku 2001, je to veľký počet zápasov, ale nemám ich spočítané. Čo sa týka dvoch najvyšších súťaží a Slovnaft Cupu, je to presne 90 zápasov.“
Určite sa vám niektoré z nich zapísali hlbšie do pamäti...
„Ešte keď som hlásil v Petrovej Vsi, tak u nás hrali zápas futbalisti Slovana Bratislava do 23 rokov proti brazílskemu tímu Cruzeiro. Bol to môj prvý zápas, v ktorom hrali zahraniční hráči, napríklad Lucas Silva, neskôr hráč Realu Madrid. Samozrejme, potom si pamätám prvý zápas vo Fortuna lige medzi Skalicou a Myjavou v septembri 2015. Najčerstvejšie je pre mňa nezabudnuteľný pohárový zápas s Trenčínom a otočenie v posledných minútach z 0:1 na 2:1.“
Z čoho pozostáva vaša príprava na jednotlivé zápasy?
„V prvom rade je to hlavne o zháňaní štatistických údajov a samozrejme aj o správnej výslovnosti zahraničných hráčov.“
Ako prijíma vaša rodina, že okrem každodennej práce chodíte robiť hlásateľa na futbalové zápasy?
„Keďže máme spolu s manželkou Jankou jeden a pol ročného syna, je to relatívne náročné, lebo ten čas by som mohol venovať rodine. Navyše, aj v práci mi veľakrát vychádzajú pracovné víkendy, robím totiž na čerpacej stanici. Takže som cez víkend buď v práci alebo na futbale. Týmto by som sa chcel manželke poďakovať za trpezlivosť.“
Aj vás ľudia na čerpacej stanici spoznávajú podľa hlasu?
„To určite nie, na základe hlasu by som sa asi nespoznal ani ja sám. Ale samozrejme, niektorí zákazníci vedia, že robím hlásateľa.“
Máte pred sebou nejaké hlásateľské méty?
„Nemám. Robím to preto, lebo ma to baví. Jeden sen však nosím stále v hlave. Bol by som rád, keby som počas zápasu mohol pri hlásení počtu divákov zakričať, že zápas je vypredaný!“