Ako mladý chalan sa Jozef Mrva prepracoval do prvého tímu bratislavského Slovana, kde pod vedením trénerského velikána Jozefa Vengloša hrával po boku úradujúcich majstrov Európy. Popri futbale stihol vyštudovať aj vysokú školu. Väčšinu svojho života však spojil so Skalicou. A keďže v našom meste tento rok oslavuje organizovaný futbal svoju storočnicu, témy rozhovoru s Jozefom Mrvom boli jasné.
Aké boli vaše futbalové začiatky? „Narodil som sa v roku 1956 vo Voderadoch. S futbalom som začal vážnejšie v Trenčíne, kde som šiel na stavebnú priemyslovku. V šestnástich rokoch som tam začal hrávať dorasteneckú ligu. Na základe dobrých výkonov si ma vyhliadli do Slovana Bratislava, kde som prišiel v roku 1976. Najskôr som hral za béčko, potom dva roky za áčko federálnu ligu. Nastupoval som na pozícii pravého záložníka. Futbalu vďačím za veľa. V mužstve Slovana bolo šesť hráčov, ktorí boli v roku 1976 majstrami Európy a tak klub pozývali na turnaje i priateľské zápasy po celej Európe. Za socializmu sa dalo ťažko dostať za hranice a ja som takto mohol spoznať a vidieť iný svet. Dostal som sa napríklad do Turecka či Grécka, kde na tribúnach panovala úžasná atmosféra. Keď sme vybehli na trávnik v Istanbule, človek si nepočul vlastného slova. Za Slovan som nastúpil aj v pohári UEFA (predchodca dnešnej Európskej ligy, pozn. red.), kde som na Islande prispel gólom k výhre 3:0 nad FRAM Reykjavik.“
V Slovane vás viedol tréner Jozef Vengloš. Aký bol? „Výborný pedagóg, inteligentný a rozhľadený chlap, ktorý vedel čo chce. Asi najväčšia trénerská osobnosť Slovenska. Do Slovana som prišiel počas jeho pôsobenia. Po jeho odchode nás trénovala ďalšia osobnosť, Michal Vičan. On preferoval, aby hrali aj mladší hráči a tak som dostával viac príležitostí. Vo federálnej lige som skóroval proti Zbrojovke Brno.“
Vy ste v tom čase študovali aj na vysokej škole. Ako sa to dalo stíhať? „Bavil ma šport a tak som chcel ísť študovať do Bratislavy na Fakultu telovýchovy a športu UK (FTVŠ). Keď som hral za Trenčín na Slovane, tak ma po zápase zastavili jeho funkcionári, ktorí ma chceli do svojho tímu. Prehovárali ma na iný typ vysokej školy, konkrétne na ekonómiu alebo právo. Na stretnutí bol prítomný aj vtedajší dekan FTVŠ, docent Macák. Tvrdil mi, že bude náročné skĺbiť štúdium na FTVŠ s ligovým futbalom. A mal pravdu. Hoci som mal individuálny študijný plán, musel som absolvovať polovicu všetkých cvičení a prednášok. V roku 1978 som sa však zranil, natrhol som si achilovku. V škole na to nebrali ohľad, musel som mať povinné predmety absolvované, či už atletiku alebo gymnastiku. Kládol som si otázky či uprednostniť školu alebo futbal. Čo ak sa opäť zraním? Napokon som uprednostnil školu.“
Čo nasledovalo po vašom zranení? „Rozohrať som sa šiel do Káblovky Bratislava, ktorá pôsobila v majstrovstvách kraja. Keď sme hrali na Matadorke, padol som do oka skalickým funkcionárom. Do Skalice som prišiel v roku 1979, ale po skončení vysokej školy som na jeden rok narukoval do Brna. Tam som pôsobil popri vojenskej službe ako tréner futbalového oddielu Vzlet Brno.“
Jozef Mrva (spodný rad, druhý zľava) na turnaji v Lodži, archív S. Hazlingera
Narodili ste sa vo Voderadoch, pôsobili ste v našom hlavnom meste. Ako je možné, že ste sa dlhodobo usadili v Skalici? „Spája sa s tým zaujímavý príbeh. Moja manželka bola hádzanárka, taktiež študovala na FTVŠ. Oženil som sa, keď som bol v piatom ročníku. Ako vysokoškoláci sme mali šesťtýždňové vojenské sústredenie v Mikulove, kde prišla manželka za mnou a oznámila mi ‘Jozef, ja idem hrať do Čadce, ty prestupuješ do Skalice.’ Bol som veľmi prekvapený, lebo som nepodpísal prestupové lístky. Vedel som, že skalický tréner Paľo Szantai ma veľmi chcel do svojho tímu, ale predtým som mu hovoril, že idem najskôr na vojnu a až potom sa rozhodnem. Kamarát Štefan Hrubša, ktorého tiež zlanárili do Skalice, však medzitým podpísal prestupové lístky i za mňa. Tak som sa dostal do Skalice, kde žijem doteraz a vôbec to nebanujem.“
Ako hráč ste skončili v pomerne mladom veku, na futbal ste ale nezanevreli. „V roku 1993 ma Skaličania požiadali, aby som šiel trénovať A-tím. Hneď v prvej sezóne sa nám podaril postup do 1.A triedy (hierarchicky piatej ligy). O dva roky nastala reorganizácia súťaží a keďže sme boli v hornej polovici tabuľky, tak sme sa dostali až do štvrtej ligy.“
Vyzerá to tak, že ste s mužstvami stále len postupovali... „V roku 1998 som kúpil starý dom, ktorého prerábka mi vzala veľa času, aj preto som vtedy skončil na trénerskej stoličke A-mužstva. Napriek tomu ma neskôr presvedčili, aby som prevzal aspoň starších žiakov, s ktorými som postúpil v sezóne 2002/03 do tretej ligy. Bol to dôležitý postup, lebo v tretej lige musela pôsobiť dvojička - starší i mladší žiaci. Áčko medzitým vypadlo do piatej ligy a výbor ma následne poveril viesť prvý tím. V sezóne 2004/2005 sme znova vybojovali štvrtú ligu. V roku 2006 ma odvolali z trénerskej pozície, ale o dva roky som trénoval áčko opäť. Stabilizoval som káder, boli vytvorené dobré podmienky, ktoré sme pretavili postupom do tretej ligy. Tento postup bol mojim najväčším trénerským úspechom. Za zlomový moment považujem vstup nových ľudí do futbalového diania, bez ktorých by klub nebol tam, kde je teraz. Osobne som rád, že som mohol prispieť i ja svojou prácou k tomuto vzostupu.“
Sezóna 2009/10, postup do tretej ligy. Horný rad zľava: B. Šefčík, D. Kucharič, F. Kaprálik, V. Jánošík, T. Vaško, M. Chodúr, M. Bucha, M. Brezina, I. Šefčík, tréner Jozef Mrva, vedúci mužstva S. Salajka. Dolný rad zľava: masér J. Říha, D. Mičica, M. Lašák, P. Vaško, T. Kocák, A. Vašíček, V. Šenk ml., T. Miša, T. Bellay, L. Pavlačka.
Prečo ste po postupe nezostali pri A-tíme? „V danej súťaži sa vyžadoval profesionálny prístup, metódy a prostriedky aplikované v tréningovom procese boli už náročnejšie a potreboval by som ďalšie dovzdelávanie a absolvovanie niekoľkých stáží. Taktiež bol potrebný každodenný kontakt s mužstvom a ja som popri trénovaní učil. Rozhodol som sa, že svoju trénerskú kariéru ukončím. Pre potreby mužstva bolo treba trénera - profesionála.“
Bez kontaktu s futbalom ste však nezostali ani potom. „Nielen mužov, ale aj mládež sme chceli posunúť na vyššiu úroveň. V roku 2010 som sa stal jej šéftrénerom. Nebolo možné vytvoriť mužstvá po jednotlivých ročníkoch pre nedostatok hráčov, preto sme sa snažili rozšíriť hráčsku základňu o futbalistov zo širšieho okolia. Bolo treba získať kvalitných trénerov pre mládež a opäť to chcelo byť denno-denne na štadióne a túto funkciu robiť profesionálne. Po dvoch rokoch som to vzdal a po takmer dvadsiatich rokoch ukončil svoju činnosť vo futbale unavený, ale spokojný.“
Čo bolo vašim hnacím motorom pri trénovaní žiakov? „Mal som záujem na tom, aby chlapci futbalovo rástli. Ako bývalý hráč Slovana som mal v tom klube stále nejaké kontakty a chcel som chlapcom pomôcť aj takýmto spôsobom. Nakontaktoval som sa na pána Holienku, niekdajšieho dekana FTVŠ, ktorý potom pracoval v Slovane. Ja som učil v Skalici na ‘strojarine‘, kde je odbor mechanik-nastavovač. Hráčov sme prijali do prvého ročníka a keď šli hrať do Bratislavy, študovali tam v tom istom odbore. V prípade, že by v Slovane neuspeli, mohli sa pokojne vrátiť do Skalice a pokračovať tu v štúdiu.“
Jozef Mrva v trénerskom nasadení.
Na ktorých bývalých zverencov najradšej spomínate? „Prvý šiel do Slovana Marek Bucha, síce sa do tamojšieho áčka nedostal, ale vrátil sa späť k nám a potom šiel hrať do Rakúska. Po ňom odišiel Peťo Vaško, ktorý mal svoju kvalitu, neskôr hral v Skalici aj ligu. Nemôžem zabudnúť na Peťka Štepanovského, ten to dotiahol najďalej. Zaujímavý je príbeh Lukáša Pavlačku. Šikovný útočník, azda najperspektívnejší zo všetkých. Keď sme prišli do Slovana na výber, hráčov rozdelili do dvoch tímov, ktoré hrali proti sebe. Pätnásť minút mu nedali loptu, zakričal som preto na Štepanovského, aby mu prihral. Stalo sa a hneď strelil gól. Dostal sa do mládežníckej reprezentácie, ale chýbala mu silnejšia vôľa, akú mal napríklad práve Štepanovský. Rovnako Milan Rampáček, úžasný futbalový talent, ktorý to mohol dotiahnuť veľmi ďaleko. Teraz je z neho fantastický hokejbalista. V lete som sa potešil, keď ma prišiel navštíviť s trofejou majstra sveta. Zaujímavých futbalistov však bolo oveľa viac, ale nemožno ich všetkých spomenúť.“
S trénerstvom sa úzko spája zodpovednosť. Ako ste vnímali tlak, ktorý leží na pleciach trénera? „Človek sa s tým vyrovná, ale bolo to veľmi náročné obdobie. Skalický futbal sa musel v 90. rokoch odraziť od dna, čo sa nám aj podarilo. Samozrejme, bolo to ťažké hlavne psychicky, človeku to nedávalo spávať, lebo chcel stále postupovať. Keď však chce človek niečo dosiahnuť, musí ísť naplno. Najskôr sme nemali ideálne podmienky, ale postupne sa to zlepšovalo, podieľala sa na tom široká skupina ľudí. Za všetkých by som vyzdvihol môjho vedúceho mužstva Staňa Salajku, pre ktorého sa stala táto funkcia srdcovou záležitosťou. Spravil neskutočnú prácu pre duch mužstva.“
Chodievate sa v súčasnosti pozerať na skalické zápasy? „Keď mi to čas dovolí, tak idem aj spolu s Mariánom Klimentom. Futbal tu má stúpajúcu tendenciu. K stému výročiu chcem klubu popriať postup do najvyššej súťaže. Chlapci na to majú, pri troche šťastia by im to mohlo vyjsť.“
Aké boli vaše futbalové začiatky?
„Narodil som sa v roku 1956 vo Voderadoch. S futbalom som začal vážnejšie v Trenčíne, kde som šiel na stavebnú priemyslovku. V šestnástich rokoch som tam začal hrávať dorasteneckú ligu. Na základe dobrých výkonov si ma vyhliadli do Slovana Bratislava, kde som prišiel v roku 1976. Najskôr som hral za béčko, potom dva roky za áčko federálnu ligu. Nastupoval som na pozícii pravého záložníka. Futbalu vďačím za veľa. V mužstve Slovana bolo šesť hráčov, ktorí boli v roku 1976 majstrami Európy a tak klub pozývali na turnaje i priateľské zápasy po celej Európe. Za socializmu sa dalo ťažko dostať za hranice a ja som takto mohol spoznať a vidieť iný svet. Dostal som sa napríklad do Turecka či Grécka, kde na tribúnach panovala úžasná atmosféra. Keď sme vybehli na trávnik v Istanbule, človek si nepočul vlastného slova. Za Slovan som nastúpil aj v pohári UEFA (predchodca dnešnej Európskej ligy, pozn. red.), kde som na Islande prispel gólom k výhre 3:0 nad FRAM Reykjavik.“
V Slovane vás viedol tréner Jozef Vengloš. Aký bol?
„Výborný pedagóg, inteligentný a rozhľadený chlap, ktorý vedel čo chce. Asi najväčšia trénerská osobnosť Slovenska. Do Slovana som prišiel počas jeho pôsobenia. Po jeho odchode nás trénovala ďalšia osobnosť, Michal Vičan. On preferoval, aby hrali aj mladší hráči a tak som dostával viac príležitostí. Vo federálnej lige som skóroval proti Zbrojovke Brno.“
Vy ste v tom čase študovali aj na vysokej škole. Ako sa to dalo stíhať?
„Bavil ma šport a tak som chcel ísť študovať do Bratislavy na Fakultu telovýchovy a športu UK (FTVŠ). Keď som hral za Trenčín na Slovane, tak ma po zápase zastavili jeho funkcionári, ktorí ma chceli do svojho tímu. Prehovárali ma na iný typ vysokej školy, konkrétne na ekonómiu alebo právo. Na stretnutí bol prítomný aj vtedajší dekan FTVŠ, docent Macák. Tvrdil mi, že bude náročné skĺbiť štúdium na FTVŠ s ligovým futbalom. A mal pravdu. Hoci som mal individuálny študijný plán, musel som absolvovať polovicu všetkých cvičení a prednášok. V roku 1978 som sa však zranil, natrhol som si achilovku. V škole na to nebrali ohľad, musel som mať povinné predmety absolvované, či už atletiku alebo gymnastiku. Kládol som si otázky či uprednostniť školu alebo futbal. Čo ak sa opäť zraním? Napokon som uprednostnil školu.“
Čo nasledovalo po vašom zranení?
„Rozohrať som sa šiel do Káblovky Bratislava, ktorá pôsobila v majstrovstvách kraja. Keď sme hrali na Matadorke, padol som do oka skalickým funkcionárom. Do Skalice som prišiel v roku 1979, ale po skončení vysokej školy som na jeden rok narukoval do Brna. Tam som pôsobil popri vojenskej službe ako tréner futbalového oddielu Vzlet Brno.“
Jozef Mrva (spodný rad, druhý zľava) na turnaji v Lodži, archív S. Hazlingera
Narodili ste sa vo Voderadoch, pôsobili ste v našom hlavnom meste. Ako je možné, že ste sa dlhodobo usadili v Skalici?
„Spája sa s tým zaujímavý príbeh. Moja manželka bola hádzanárka, taktiež študovala na FTVŠ. Oženil som sa, keď som bol v piatom ročníku. Ako vysokoškoláci sme mali šesťtýždňové vojenské sústredenie v Mikulove, kde prišla manželka za mnou a oznámila mi ‘Jozef, ja idem hrať do Čadce, ty prestupuješ do Skalice.’ Bol som veľmi prekvapený, lebo som nepodpísal prestupové lístky. Vedel som, že skalický tréner Paľo Szantai ma veľmi chcel do svojho tímu, ale predtým som mu hovoril, že idem najskôr na vojnu a až potom sa rozhodnem. Kamarát Štefan Hrubša, ktorého tiež zlanárili do Skalice, však medzitým podpísal prestupové lístky i za mňa. Tak som sa dostal do Skalice, kde žijem doteraz a vôbec to nebanujem.“
Ako hráč ste skončili v pomerne mladom veku, na futbal ste ale nezanevreli.
„V roku 1993 ma Skaličania požiadali, aby som šiel trénovať A-tím. Hneď v prvej sezóne sa nám podaril postup do 1.A triedy (hierarchicky piatej ligy). O dva roky nastala reorganizácia súťaží a keďže sme boli v hornej polovici tabuľky, tak sme sa dostali až do štvrtej ligy.“
Vyzerá to tak, že ste s mužstvami stále len postupovali...
„V roku 1998 som kúpil starý dom, ktorého prerábka mi vzala veľa času, aj preto som vtedy skončil na trénerskej stoličke A-mužstva. Napriek tomu ma neskôr presvedčili, aby som prevzal aspoň starších žiakov, s ktorými som postúpil v sezóne 2002/03 do tretej ligy. Bol to dôležitý postup, lebo v tretej lige musela pôsobiť dvojička - starší i mladší žiaci. Áčko medzitým vypadlo do piatej ligy a výbor ma následne poveril viesť prvý tím. V sezóne 2004/2005 sme znova vybojovali štvrtú ligu. V roku 2006 ma odvolali z trénerskej pozície, ale o dva roky som trénoval áčko opäť. Stabilizoval som káder, boli vytvorené dobré podmienky, ktoré sme pretavili postupom do tretej ligy. Tento postup bol mojim najväčším trénerským úspechom. Za zlomový moment považujem vstup nových ľudí do futbalového diania, bez ktorých by klub nebol tam, kde je teraz. Osobne som rád, že som mohol prispieť i ja svojou prácou k tomuto vzostupu.“
Sezóna 2009/10, postup do tretej ligy. Horný rad zľava: B. Šefčík, D. Kucharič, F. Kaprálik, V. Jánošík, T. Vaško, M. Chodúr, M. Bucha, M. Brezina, I. Šefčík, tréner Jozef Mrva, vedúci mužstva S. Salajka. Dolný rad zľava: masér J. Říha, D. Mičica, M. Lašák, P. Vaško, T. Kocák, A. Vašíček, V. Šenk ml., T. Miša, T. Bellay, L. Pavlačka.
Prečo ste po postupe nezostali pri A-tíme?
„V danej súťaži sa vyžadoval profesionálny prístup, metódy a prostriedky aplikované v tréningovom procese boli už náročnejšie a potreboval by som ďalšie dovzdelávanie a absolvovanie niekoľkých stáží. Taktiež bol potrebný každodenný kontakt s mužstvom a ja som popri trénovaní učil. Rozhodol som sa, že svoju trénerskú kariéru ukončím. Pre potreby mužstva bolo treba trénera - profesionála.“
Bez kontaktu s futbalom ste však nezostali ani potom.
„Nielen mužov, ale aj mládež sme chceli posunúť na vyššiu úroveň. V roku 2010 som sa stal jej šéftrénerom. Nebolo možné vytvoriť mužstvá po jednotlivých ročníkoch pre nedostatok hráčov, preto sme sa snažili rozšíriť hráčsku základňu o futbalistov zo širšieho okolia. Bolo treba získať kvalitných trénerov pre mládež a opäť to chcelo byť denno-denne na štadióne a túto funkciu robiť profesionálne. Po dvoch rokoch som to vzdal a po takmer dvadsiatich rokoch ukončil svoju činnosť vo futbale unavený, ale spokojný.“
Čo bolo vašim hnacím motorom pri trénovaní žiakov?
„Mal som záujem na tom, aby chlapci futbalovo rástli. Ako bývalý hráč Slovana som mal v tom klube stále nejaké kontakty a chcel som chlapcom pomôcť aj takýmto spôsobom. Nakontaktoval som sa na pána Holienku, niekdajšieho dekana FTVŠ, ktorý potom pracoval v Slovane. Ja som učil v Skalici na ‘strojarine‘, kde je odbor mechanik-nastavovač. Hráčov sme prijali do prvého ročníka a keď šli hrať do Bratislavy, študovali tam v tom istom odbore. V prípade, že by v Slovane neuspeli, mohli sa pokojne vrátiť do Skalice a pokračovať tu v štúdiu.“
Jozef Mrva v trénerskom nasadení.
Na ktorých bývalých zverencov najradšej spomínate?
„Prvý šiel do Slovana Marek Bucha, síce sa do tamojšieho áčka nedostal, ale vrátil sa späť k nám a potom šiel hrať do Rakúska. Po ňom odišiel Peťo Vaško, ktorý mal svoju kvalitu, neskôr hral v Skalici aj ligu. Nemôžem zabudnúť na Peťka Štepanovského, ten to dotiahol najďalej. Zaujímavý je príbeh Lukáša Pavlačku. Šikovný útočník, azda najperspektívnejší zo všetkých. Keď sme prišli do Slovana na výber, hráčov rozdelili do dvoch tímov, ktoré hrali proti sebe. Pätnásť minút mu nedali loptu, zakričal som preto na Štepanovského, aby mu prihral. Stalo sa a hneď strelil gól. Dostal sa do mládežníckej reprezentácie, ale chýbala mu silnejšia vôľa, akú mal napríklad práve Štepanovský. Rovnako Milan Rampáček, úžasný futbalový talent, ktorý to mohol dotiahnuť veľmi ďaleko. Teraz je z neho fantastický hokejbalista. V lete som sa potešil, keď ma prišiel navštíviť s trofejou majstra sveta. Zaujímavých futbalistov však bolo oveľa viac, ale nemožno ich všetkých spomenúť.“
S trénerstvom sa úzko spája zodpovednosť. Ako ste vnímali tlak, ktorý leží na pleciach trénera?
„Človek sa s tým vyrovná, ale bolo to veľmi náročné obdobie. Skalický futbal sa musel v 90. rokoch odraziť od dna, čo sa nám aj podarilo. Samozrejme, bolo to ťažké hlavne psychicky, človeku to nedávalo spávať, lebo chcel stále postupovať. Keď však chce človek niečo dosiahnuť, musí ísť naplno. Najskôr sme nemali ideálne podmienky, ale postupne sa to zlepšovalo, podieľala sa na tom široká skupina ľudí. Za všetkých by som vyzdvihol môjho vedúceho mužstva Staňa Salajku, pre ktorého sa stala táto funkcia srdcovou záležitosťou. Spravil neskutočnú prácu pre duch mužstva.“
Chodievate sa v súčasnosti pozerať na skalické zápasy?
„Keď mi to čas dovolí, tak idem aj spolu s Mariánom Klimentom. Futbal tu má stúpajúcu tendenciu. K stému výročiu chcem klubu popriať postup do najvyššej súťaže. Chlapci na to majú, pri troche šťastia by im to mohlo vyjsť.“