100 ROKOV SKALICKÉHO FUTBALU | Spomína Zdenko Juraščík
Organizovaný futbal v Skalici oslavuje tento rok storočnicu. Zdenko Juraščík, niekdajší výborný brankár a potom aj tréner bol s našim klubom dlhé roky aktívne spojený. Hrávať zaň začal v roku 1964, s menšími prestávkami v ňom aktívne pôsobil až do roku 2014. Dá sa povedať, že s klubom prežil polovicu jeho histórie. Aj preto je v rámci spomienkových rozhovorov našim prvým respondentom.
Zdenko Juraščík (nar. 21. 8. 1950) začal aktívne hrávať futbal v roku 1964 za žiacke družstvo Skalice (na pozícii brankára), pod vedením trénera R. Tomíka. Hneď vo svojej prvej sezóne sa tešil z tímového úspechu, keď so spoluhráčmi vyhral majstrovstvá okresu. Prvé miesto si skalickí žiaci zabezpečili remízou v poslednom zápase na ihrisku Senice (1:1), keď vyrovnávajúci gól strelil Graca Vašek. „Bolo to zaujímavé obdobie. Trénovali sme s loptou, ktorá mala ešte klasické švihy. V zimnom období bolo trénovanie obmedzené na minimum. Už vtedy sme mali špeciálneho trénera brankárov, pán Hajas si nás vzal ochotne do parády. Keď sme cestovali k súperom, tréner nám vždy kúpil limonádu, tatranku alebo čaj.V tom čase ešte nebolo rozdelenie žiakov podľa jednotlivých ročníkov narodenia,“ zaspomínal si na svoje futbalové začiatky vitálny sedemdesiatnik: „Dorastenecký vek som strávil v Myjave, ktorej sme najskôr v sezóne 1967/68 prinavrátili prvú dorasteneckú ligu a odchytal som tam aj celý nasledujúci ročník. V tom období sa od nás vyžadovala všešportová zručnosť, takže som reprezentoval SPŚS v hádzanej a basketbale.“
Vojenčina pána Juraščíka zaviala do Dukly Planá. Po skončení vojenského výcviku sa v polovici októbra 1971 vrátil späť domov. „Hneď o dva týždne odohrala Skalica priateľský duel proti trnavskému Spartaku, ktorý sa skončil bezgólovou remízou. Ja som však do stretnutia nenastúpil, keďže som bol ešte stále v prestupovom konaní a bez tréningového zaťaženia (na snímke prvý v hornom rade vpravo). Tento zápas výborne odchytal môj dlhoročný kolega a priateľ J. Kocák. Za hostí okrem celého radu reprezentantov nastúpil môj spoluhráč z dorastu K. Pavlák. V hľadisku sa podľa dobových dokumentov mohlo tlačiť dokonca až 10-tisíc fanúšikov.“ Niet divu, v tom čase patrila Trnava medzi popredné európske kluby, okrem piatich federálnych titulov zbierala aj medzinárodné úspechy. V roku 1968 sa prebojovala až do semifinále Pohára európskych majstrov (obdoby terajšej Ligy majstrov).
Skalica – Trnava, október 1971 (archív S. Hazlingera)
Skalický futbal v 70. rokoch prekvital. „Sponzorovalo nás ZVL, kde pracovala väčšina futbalistov, realizačného tímu a aj funkcionárov. Tréningy sme mávali v pracovnej dobe. Dokázali sme si aj slušne zarobiť, keď mužstvo vyhrávalo, príjem sa rovnal tomu zo zamestnania. Samozrejme, hovoríme len o mesiacoch, keď prebiehala hlavná sezóna,“ pochvaľuje si aj s odstupom času Zdenko Juraščík: „Čo sa podmienok týka, hlavná plocha bola klasicky trávnatá, avšak väčšinu zimnej prípravy sme absolvovali na škvarovom ihrisku. Ja som bol brankár a keď sa pozriem teraz na svoje kolená, stále na nich mám stopy po škvare. Mali sme zabezpečené masáže, v rámci areálu bol malý bazén na rehabilitáciu. V pondelok po zápase sme chodili vždy do sauny, nebol najmenší problém s pridelením bytov pre ženatých, slobodní bývali na tzv. slobodárni.“
Ruka v ruke s čoraz lepšími podmienkami sa šplhali súťažami nahor aj jednotlivé tímy. „Hrali sme majstrovstvá kraja, čo možno teraz prirovnať k tretej lige. Nastupovali sme proti Senici, Zlatým Moravciam, Vrábľom, Holíču, Myjave, Dunajskej Strede, Trnave „B“, Trenčínu „B“, Leviciam, Seredi, N. Mestu, Štúrovu, Komárnu... Súťaž mala skutočne vysokú úroveň, na zápasy chodilo viac ako 500 divákov a na derby s Holíčom a Senicou ich bývalo v hľadisku aj 1000.“ V sezóne 1971/72 Skaličania dokonca siahali na postup do divízie. „Unikol nám len z toho dôvodu, že sme posledný zápas v Leviciach prehrali 0:3, na postup nám stačila remíza. Rozhodca Kyjací z Prievidze proti nám odpískal tri pokutové kopy a vylúčil nám dvoch hráčov. Na úkor nás postúpil Hlohovec, ktorý vyhral v Dolných Vesteniciach 2:0 a predstihol nás o bod,“ počuť v hlase pána Juraščíka zármutok aj po takmer 50 rokoch.
archív Zdenka Juraščíka
Okrem majstrovských zápasov sa mužstvo pravidelne zúčastňovalo na medzinárodnom turnaji. “Bol to populárny turnaj štyroch mužstiev. Okrem nás boli účastníkmi Lodž (Poľsko), Karsdorf a Nebra (NDR). Turnaj sa uskutočňoval vždy u jedného z tímov. Okrem toho bol populárny aj memoriál Pavla Ferenčáka. A-mužstvo chodievalo pravidelne v letnom a zimnom období na sústredenia, zväčša do Zlatníckej Doliny, ale niekedy aj za hranice, či už na Balaton alebo do Bulharska.“ Zdenko Juraščík bol síce brankárom, ale na tréningoch mu išla aj hra v poli. V zápase proti Starej Turej (sezóna 1979/1980) sa mužstvu nedarilo streliť gól a prehrávalo doma 0:1. Tréner P. Szantai ho poslal v 70. minúte na ľavé krídlo. Nielenže sa mu podarilo vyrovnať, ale prihral aj na víťazný gól. Neplánoval definitívnu zmenu pozície? „Určite nie, keďže som bol vyučený brankár (smiech).“
Koniec aktívnej hráčskej kariéry bol len prirodzeným prechodom k trénerskému remeslu. V pozícii trénera sa však raz ocitol v nevďačnej pozícii. Mužstvu chýbal brankár a keďže mal stále platný registračný preukaz, rozhodol sa svojim zverencom pomôcť v bráne. „Počas mojej hráčskej kariéry sa mi nikdy nestalo, aby som dostal v majstrovskom zápase viac ako štyri góly. Výnimkou bol duel v Leopoldove, kde som musel nastúpiť ako hrajúci tréner. Mal som vtedy už 43 rokov. Prehrali sme 0:6. Veruže som mal ťažké srdce, nielen na mojich obrancov...“
Po skončení 80. rokov, keď zažil skalický futbal obdobie stagnácie, zasadol Zdenko Juraščík v dvoch etapách na pozíciu hlavného trénera A-tímu. Prvý raz v rokoch 1990–1993 a druhýkrát v období 1998-2000. „Hrali sme v tom čase 1.B respektíve 1.A triedu. Boli to relatívne nízke súťaže, revolúcia sa podpísala pod to, že peňazí do futbalu prúdilo podstatne menej, ako predtým. Káder bol závislý prevažne od odchovancov. Celkovo podmienky pre hráčov boli diametrálne odlišné, ako v 70. rokoch.“ V Skalici okrem pozície hlavného trénera prvého tímu pracoval priebežne medzi rokmi 1971 až 2014 ako tréner brankárov pri mládežníckych a seniorských mužstvách. Okrem skalického futbalu trénoval v Popudinských Močidlanoch, Mokrom Háji a v Oreskom, kde ukončil svoju aktívnu hráčsku kariéru v roku 1990. Šport mu nie je vzdialený ani teraz. S bývalými spoluhráčmi (nad 60 rokov) si v zime zahrá nohejbal, v lete si zas nájde čas na malý futbal.
Osobnosti skalického futbalu: zľava Zdenko Juraščík, Jozef Mrva a Marián Kliment
Skalický seniorský tím momentálne pôsobí v druhej najvyššej súťaži, pričom sa každoročne bije o postup do Fortuna ligy. „Je fantastické sledovať, kde sa klub prepracoval. Sú tu vybudované nadštandardné podmienky pre hráčov a taktiež pre fanúšikov. My sme o takých v našich časoch ani nesnívali, hoci sme ich mali veľmi dobré. Avšak od profesionalizmu, aký tu teraz panuje, to malo vtedy ďaleko.“ Je nejaký hráč, na ktorého sa chodí špeciálne pozerať? „Spomenúť musím Tomáša Milotu, ktorého som viedol v mladšom doraste a dotiahol to v súčasnosti až do A-mužstva. Je to poctivý a seriózny chalan. Vždy na ňom bolo vidieť, že chce vo futbale niečo dosiahnuť.“
Skalický klub v tomto roku oslavuje 100 rokov od svojho založenia. Oslavy pri príležitosti výročia vzniku sa konali aj v minulosti. „Keď bola oslava 80. výročia, A-mužstvo hralo proti Spartaku Trnava a starí páni hrali so starými pánmi bratislavského Slovana. Potom sme ukončili zápas vo vinárni u Františka Tychlera, kde sa spievalo, hrali sme karty a nadväzovali ďalšie priateľské vzťahy,“ poznamenal Zdenko Juraščík a na záver poslal klubu želanie k okrúhlemu výročiu: „Odkazujem mu všetko dobré do ďalšej storočnice. Nech pokračuje v nastolenom trende a keďže sa futbal robí pre fanúšikov, nech ich má stále viac verných a spokojných.“
Zdenko Juraščík (nar. 21. 8. 1950) začal aktívne hrávať futbal v roku 1964 za žiacke družstvo Skalice (na pozícii brankára), pod vedením trénera R. Tomíka. Hneď vo svojej prvej sezóne sa tešil z tímového úspechu, keď so spoluhráčmi vyhral majstrovstvá okresu. Prvé miesto si skalickí žiaci zabezpečili remízou v poslednom zápase na ihrisku Senice (1:1), keď vyrovnávajúci gól strelil Graca Vašek. „Bolo to zaujímavé obdobie. Trénovali sme s loptou, ktorá mala ešte klasické švihy. V zimnom období bolo trénovanie obmedzené na minimum. Už vtedy sme mali špeciálneho trénera brankárov, pán Hajas si nás vzal ochotne do parády. Keď sme cestovali k súperom, tréner nám vždy kúpil limonádu, tatranku alebo čaj. V tom čase ešte nebolo rozdelenie žiakov podľa jednotlivých ročníkov narodenia,“ zaspomínal si na svoje futbalové začiatky vitálny sedemdesiatnik: „Dorastenecký vek som strávil v Myjave, ktorej sme najskôr v sezóne 1967/68 prinavrátili prvú dorasteneckú ligu a odchytal som tam aj celý nasledujúci ročník. V tom období sa od nás vyžadovala všešportová zručnosť, takže som reprezentoval SPŚS v hádzanej a basketbale.“
Vojenčina pána Juraščíka zaviala do Dukly Planá. Po skončení vojenského výcviku sa v polovici októbra 1971 vrátil späť domov. „Hneď o dva týždne odohrala Skalica priateľský duel proti trnavskému Spartaku, ktorý sa skončil bezgólovou remízou. Ja som však do stretnutia nenastúpil, keďže som bol ešte stále v prestupovom konaní a bez tréningového zaťaženia (na snímke prvý v hornom rade vpravo). Tento zápas výborne odchytal môj dlhoročný kolega a priateľ J. Kocák. Za hostí okrem celého radu reprezentantov nastúpil môj spoluhráč z dorastu K. Pavlák. V hľadisku sa podľa dobových dokumentov mohlo tlačiť dokonca až 10-tisíc fanúšikov.“ Niet divu, v tom čase patrila Trnava medzi popredné európske kluby, okrem piatich federálnych titulov zbierala aj medzinárodné úspechy. V roku 1968 sa prebojovala až do semifinále Pohára európskych majstrov (obdoby terajšej Ligy majstrov).
Skalica – Trnava, október 1971 (archív S. Hazlingera)
Skalický futbal v 70. rokoch prekvital. „Sponzorovalo nás ZVL, kde pracovala väčšina futbalistov, realizačného tímu a aj funkcionárov. Tréningy sme mávali v pracovnej dobe. Dokázali sme si aj slušne zarobiť, keď mužstvo vyhrávalo, príjem sa rovnal tomu zo zamestnania. Samozrejme, hovoríme len o mesiacoch, keď prebiehala hlavná sezóna,“ pochvaľuje si aj s odstupom času Zdenko Juraščík: „Čo sa podmienok týka, hlavná plocha bola klasicky trávnatá, avšak väčšinu zimnej prípravy sme absolvovali na škvarovom ihrisku. Ja som bol brankár a keď sa pozriem teraz na svoje kolená, stále na nich mám stopy po škvare. Mali sme zabezpečené masáže, v rámci areálu bol malý bazén na rehabilitáciu. V pondelok po zápase sme chodili vždy do sauny, nebol najmenší problém s pridelením bytov pre ženatých, slobodní bývali na tzv. slobodárni.“
Ruka v ruke s čoraz lepšími podmienkami sa šplhali súťažami nahor aj jednotlivé tímy. „Hrali sme majstrovstvá kraja, čo možno teraz prirovnať k tretej lige. Nastupovali sme proti Senici, Zlatým Moravciam, Vrábľom, Holíču, Myjave, Dunajskej Strede, Trnave „B“, Trenčínu „B“, Leviciam, Seredi, N. Mestu, Štúrovu, Komárnu... Súťaž mala skutočne vysokú úroveň, na zápasy chodilo viac ako 500 divákov a na derby s Holíčom a Senicou ich bývalo v hľadisku aj 1000.“ V sezóne 1971/72 Skaličania dokonca siahali na postup do divízie. „Unikol nám len z toho dôvodu, že sme posledný zápas v Leviciach prehrali 0:3, na postup nám stačila remíza. Rozhodca Kyjací z Prievidze proti nám odpískal tri pokutové kopy a vylúčil nám dvoch hráčov. Na úkor nás postúpil Hlohovec, ktorý vyhral v Dolných Vesteniciach 2:0 a predstihol nás o bod,“ počuť v hlase pána Juraščíka zármutok aj po takmer 50 rokoch.
archív Zdenka Juraščíka
Okrem majstrovských zápasov sa mužstvo pravidelne zúčastňovalo na medzinárodnom turnaji. “Bol to populárny turnaj štyroch mužstiev. Okrem nás boli účastníkmi Lodž (Poľsko), Karsdorf a Nebra (NDR). Turnaj sa uskutočňoval vždy u jedného z tímov. Okrem toho bol populárny aj memoriál Pavla Ferenčáka. A-mužstvo chodievalo pravidelne v letnom a zimnom období na sústredenia, zväčša do Zlatníckej Doliny, ale niekedy aj za hranice, či už na Balaton alebo do Bulharska.“ Zdenko Juraščík bol síce brankárom, ale na tréningoch mu išla aj hra v poli. V zápase proti Starej Turej (sezóna 1979/1980) sa mužstvu nedarilo streliť gól a prehrávalo doma 0:1. Tréner P. Szantai ho poslal v 70. minúte na ľavé krídlo. Nielenže sa mu podarilo vyrovnať, ale prihral aj na víťazný gól. Neplánoval definitívnu zmenu pozície? „Určite nie, keďže som bol vyučený brankár (smiech).“
Koniec aktívnej hráčskej kariéry bol len prirodzeným prechodom k trénerskému remeslu. V pozícii trénera sa však raz ocitol v nevďačnej pozícii. Mužstvu chýbal brankár a keďže mal stále platný registračný preukaz, rozhodol sa svojim zverencom pomôcť v bráne. „Počas mojej hráčskej kariéry sa mi nikdy nestalo, aby som dostal v majstrovskom zápase viac ako štyri góly. Výnimkou bol duel v Leopoldove, kde som musel nastúpiť ako hrajúci tréner. Mal som vtedy už 43 rokov. Prehrali sme 0:6. Veruže som mal ťažké srdce, nielen na mojich obrancov...“
Po skončení 80. rokov, keď zažil skalický futbal obdobie stagnácie, zasadol Zdenko Juraščík v dvoch etapách na pozíciu hlavného trénera A-tímu. Prvý raz v rokoch 1990–1993 a druhýkrát v období 1998-2000. „Hrali sme v tom čase 1.B respektíve 1.A triedu. Boli to relatívne nízke súťaže, revolúcia sa podpísala pod to, že peňazí do futbalu prúdilo podstatne menej, ako predtým. Káder bol závislý prevažne od odchovancov. Celkovo podmienky pre hráčov boli diametrálne odlišné, ako v 70. rokoch.“ V Skalici okrem pozície hlavného trénera prvého tímu pracoval priebežne medzi rokmi 1971 až 2014 ako tréner brankárov pri mládežníckych a seniorských mužstvách. Okrem skalického futbalu trénoval v Popudinských Močidlanoch, Mokrom Háji a v Oreskom, kde ukončil svoju aktívnu hráčsku kariéru v roku 1990. Šport mu nie je vzdialený ani teraz. S bývalými spoluhráčmi (nad 60 rokov) si v zime zahrá nohejbal, v lete si zas nájde čas na malý futbal.
Osobnosti skalického futbalu: zľava Zdenko Juraščík, Jozef Mrva a Marián Kliment
Skalický seniorský tím momentálne pôsobí v druhej najvyššej súťaži, pričom sa každoročne bije o postup do Fortuna ligy. „Je fantastické sledovať, kde sa klub prepracoval. Sú tu vybudované nadštandardné podmienky pre hráčov a taktiež pre fanúšikov. My sme o takých v našich časoch ani nesnívali, hoci sme ich mali veľmi dobré. Avšak od profesionalizmu, aký tu teraz panuje, to malo vtedy ďaleko.“ Je nejaký hráč, na ktorého sa chodí špeciálne pozerať? „Spomenúť musím Tomáša Milotu, ktorého som viedol v mladšom doraste a dotiahol to v súčasnosti až do A-mužstva. Je to poctivý a seriózny chalan. Vždy na ňom bolo vidieť, že chce vo futbale niečo dosiahnuť.“
Skalický klub v tomto roku oslavuje 100 rokov od svojho založenia. Oslavy pri príležitosti výročia vzniku sa konali aj v minulosti. „Keď bola oslava 80. výročia, A-mužstvo hralo proti Spartaku Trnava a starí páni hrali so starými pánmi bratislavského Slovana. Potom sme ukončili zápas vo vinárni u Františka Tychlera, kde sa spievalo, hrali sme karty a nadväzovali ďalšie priateľské vzťahy,“ poznamenal Zdenko Juraščík a na záver poslal klubu želanie k okrúhlemu výročiu: „Odkazujem mu všetko dobré do ďalšej storočnice. Nech pokračuje v nastolenom trende a keďže sa futbal robí pre fanúšikov, nech ich má stále viac verných a spokojných.“
Titulná foto: Turnaj Lodž – Poľsko, účastníci: ZVL Skalica, Karsdorf (NDR), Nebra (NDR), Widiev Lodž
Horný rad zľava: Juríček-tréner, Gašpar-predseda výboru, Tomík-člen výboru, Kožíšek – člen, Krasňanský, Kušnier, Jančík, Suchý, Vizváry, Vydarený-člen, Beneš, Snovický, Kliment, Hlavina, Hazlinger-vedúci, Švajda-člen výboru.
Dolný rad zľava: Suchanský-tréner, Mrva, Bílik, Marko, Juraščík, Flajžík, Ovečka, Ferenčák.