Michal Ranko o príchode k nám: Nebolo nad čím váhať

Obľubuje londýnsku Chelseu, odmalička sa s údivom pozeral na Johna Terryho, ktorý bol jeho teenagerským futbalovým vzorom. Trenčiansky odchovanec Michal Ranko (nar. 19. 2. 1994) má na svojom konte 55 odohraných zápasov v našej najvyššej súťaži. Počas januára 2020 sa stal našou prvou novoročnou posilou, keď podpísal zmluvu do konca práve prebiehajúcej sezóny.

Najskôr sa prosím predstavte našim fanúšikom.
„Futbal hrám od šiestich rokov, priviedli ma k nemu rodičia. V Trenčíne ma od žiackych kategórií až po dorast viedlo veľa kvalitných trénerov. V mojom materskom klube som pôsobil až do 22 rokov, avšak posledné sezóny som strávil zväčša po hosťovaniach. Bol som v Dubnici, Nemšovej, Novom Meste nad Váhom a v Zlatých Moravciach. Keď mi v Trenčíne skončila zmluva, tak som potom prestúpil do Senice.“

Čím vám učaroval futbal?
„Určite radosťou, ktorú so sebou prináša. Taktiež pocitom z víťazstiev, ten je asi nenahraditeľný.“

Tak to ste u nás na dobrej adrese.
„To dúfam (smiech).“

V hlave vás majú fanúšikovia zafixovaného ako stopéra, pričom niektoré zápasy v Senici ste odohrali aj na pozícii defenzívneho stredopoliara. Kde sa cítite najlepšie?
„Lepšie sa cítim na stopérskom poste, ale budem hrať tam, kde ma bude tréner potrebovať. Nemám s tým žiadny problém.“

Vo veku 23 rokov ste v Senici nastupovali s kapitánskou páskou na rukáve. Aký to bol pocit?
„V prvom rade som pociťoval obrovskú zodpovednosť, či už za spoluhráčov alebo celkovo za výsledky. Vtedy sme boli strašne mladý kolektív a nejak tá páska padla po rozhodnutí trénera na mňa.“

Potom ste odišli do tretej poľskej ligy, kde ste obliekali dres Motoru Lublin. Nebrali ste tento prestup ako krok späť?
„V tej dobe asi hej. Musím však povedať, že ten klub mal na slovenské pomery ligové podmienky. Čo sa týka zázemia, tréningových ihrísk, kvality štadióna alebo celkovo servisu okolo futbalu.“

Lublin bol v minulej sezóne ašpirantom na postup do druhej najvyššej súťaže. Víťazstiev ste tam preto asi zažili celkom dosť.
„Skončili sme tretí, ale nanešťastie v tom roku postupoval len jeden tím. Bola to náročná sezóna, zišlo sa viacero tímov, ktoré sa bili o prvé miesto.“

Ako sa vám páčilo mesto, ktorého dominantou je zámok pripomínajúci väzenie?
„Super, je to veľké mesto, žije v ňom vyše 300-tisíc obyvateľov.“

Čo poľština, skamarátili ste sa?
„Troška hej. Zo začiatku som niektorým veciam nerozumel, ale keďže som tam bol jediný Slovák, musel som sa naučiť aj niečo povedať. Trocha sa teda v Poľsku dohovorím.“

Teraz ste polrok oddychovali od súťažného futbalu. Ako ste sa udržiavali v kondícii?
„V lete som si nenašiel klub, zavolal som do Púchova pánovi Cifraničovi, ktorého poznám z trenčianskeho pôsobenia, či by som s nimi nemohol trénovať. Povedal, že s tým nemá problém, tak som tam s chalanmi polroka trénoval. Chcel by som sa im za to aj touto cestou poďakovať.“

Ako prišlo k spojeniu Ranko-Skalica?
„Ako to povedať v skratke... Oslovil som niektorých ľudí pohybujúcich sa okolo futbalu, ktorí mi predostreli možnosť ísť do Skalice. Keďže som nechcel čakať, reagoval som kladne. Trénoval som tu dva-tri týždne pred Vianocami a vtedy sme sa už slovne dohodli, že od januára prídem.“

Prečo práve Skalica?
„Nebolo nad čím váhať. Je tu mužstvo, ktoré má ambíciu hrať v najvyššej súťaži. Môže mi to len prospieť.“

S akými osobnými ambíciami sem prichádzate?
„Hlavné je, aby sme boli všetci zdraví a dosahovali čo najlepšie výsledky. Skrátka, aby sa nám darilo po športovej a aj osobnej stránke.“

Z vyše 300-tisícového mesta prichádzate hrať futbal do 15-tisícového mestečka. Čo hovoríte na túto zmenu?
„Veľmi to neriešim. Pochádzam z Trenčína, ktorý tiež nie je nejakým veľkým mestom, predtým som pôsobil v Senici. Nemám s tým preto žiadny problém.“

V mužstve ste stretli dvojicu Vojtech Milošovič - Filip Blažek, s ktorými ste v minulosti hrávali. Komunikovali ste s nimi pred príchodom do Skalice?
„Áno. S Vojtom som telefonoval, pýtal som sa ho čo a ako. Odpovedal, že super. Tak som prišiel, podpísal a zostal minimálne na polroka.“