Netuctový strážnik Pedro: Lepšie chodiť na ryby, ako sa túlať po krčmách

Kolorit skalického „Letňáku“ si bez neho už ani nevieme predstaviť. Pri vstupe do areálu nás vždy víta svojim typickým humorom. Reč je o Petrovi Knotkovi, ktorému nik nepovie inak ako Pedro.

Hoci je už štyri roky v dôchodcovskom veku, zaslúžené voľno si neužíva, naopak, cez víkendy a piatky stráži športový areál. „Áno, stále som aktívny, aspoň sa takto udržujem v kondícii. Chcel by som vydržať robiť čo najdlhšie, stretávam sa tu s mladými ľuďmi a tým pádom sám mladnem. Okrem futbalového štadióna mám na starosti aj dvor zimného štadióna, tenisové kurty a ihrisko plážového volejbalu,“ povedal nám na úvod gbelský rodák.

„Môj bežný deň začína o tretej hodine ráno. Preto tak skoro, lebo chodím na ryby. Potom sa vrátim domov, dám si obed a o pol jednej idem do práce. Keď sú futbalové zápasy, idem na štadión skôr a pomôžem, kde treba. Či už odomknúť brány, natiahnuť pásky. Je toho vtedy viac,“ skonštatoval Pedro.

Z povahy jeho práce vyplýva, že musí neraz riešiť nepríjemné momenty: „Viete, sme na Slovensku a nachádzajú sa tu rôzni ľudia. Márne môžem vysvetľovať, že je niečo zakázané. To ako keby som povedal, môžeš tam ísť, pričom mi k tomu dotyčný ešte vynadá. Najviac ma vie nahnevať, keď niekomu slušne poviem a on mi odvrkne. Ja však nemôžem zakročiť, musím ho ešte raz poprosiť a byť ticho.“

Prácu na futbalovom štadióne si však doslova užíva. „Pracujem tu už dvanásty rok, pamätám si veľa zaujímavých futbalových momentov. S chlapcami a trénermi si dobre rozumiem. Máme tu jeden z najkrajších druholigových štadiónov. Bolo by veľmi nešťastné, keby v budúcnosti začal tento areál chátrať. Treba si ho chrániť, aby tie peniaze neboli zbytočne investované,“ zamyslel sa Peter Knotek, aby následne poprial klubu k 100. výročiu: „Želám mu len to najlepšie, aby sa čo najskôr dostal do prvej ligy. Postup sme už raz zažili. Poďakovať môžeme niekoľkým ľuďom, vďaka ktorým sme sa dostali tak vysoko, či už nebohému pánovi Chovancovi alebo pánovi Patkovi.“

Pedro bol so športom prepojený odmalička. „Narodil som sa v Gbeloch, kde som hrával futbal, najskôr za žiakov a potom aj v doraste. Neskôr som presedlal na box a potom na hokej. Box som začal robiť počas štúdia v bratislavskom učilišti. V reálnom živote som však skúsenosti z tohto športu nevyužil. Koniec-koncov, je to prísne zakázané.“

Osud ho na určitý čas priviedol až k nemeckým hraniciam. „Učil som sa za stavebného montážnika, ako učeň som šiel do Vansfdorfu a potom v 70. rokoch do Kadane, na stavbu mládeže. Budovali sme tepelnú elektráreň. Bývali sme v ubytovni, hneď vedľa zimného štadióna. Tam sme chodievali na hokej.“

Potom sa vrátil do Skalice, kde žije už štyridsať rokov. „Osemnásť rokov som pracoval v stavebnej firme v Malackách, odtiaľ v kovošrote Kúty a potom som šiel na jedenásť rokov do ADOX-u. Práve tam som sa zoznámil s vrátnikmi, ktorí mi poradili, aby som si spravil skúšky pre SBS. Bolo to pred pätnástimi rokmi a odvtedy robím v SBS.“

Medzi jeho záľuby patrí najmä rybárčenie. „Do krčmy nechodím, alkohol nepijem už tridsať rokov. Ryby sú mojim koníčkom, trávim na nich množstvo času. Lepšie chodiť na ryby, ako sa túlať po krčmách. Väčšinou chodím na ryby sám alebo vo dvojici. Hlavne v noci je najlepšie, keď ideme dvaja, nikdy neviete, čo môže v noci prísť.“

Na svojom konte má už aj zaujímavé úlovky. „Na Morave som chytil šťuku, mala 109 centimetrov a cez jedenásť kíl. Potom som chytil dvoch tolstolobikov, 27 a 25 kilogramov, okrem nich zaujímavých sumcov. Ryby mám strašne rád, lepšie ako rybacie mäso neexistuje. Minimálne raz do týždňa nemôže chýbať na mojom tanieri.“

Pri pohľade na Pedrove ruky vám takmer s istotou padne zrak na početné tetovania. Spájajú sa mu s jednotlivými motívmi konkrétne spomienky? „To vám už nepoviem, dal som sa tetovať ako mladík. Teraz by som si to však už asi nedal. Keď idem na spoločenskú akciu, musím si dať jedine dlhé rukávy a to v tomto horúcom počasí nie je vždy príjemné,“ pousmial sa na záver Peter Knotek.